Rovnako ako vo všetkých inštitúciách, aj v školstve je mnoho problémov. Aké sú tie najväčšie problémy v školstve?
Jeden z hlavných problémov, ktoré vidím v školstve, je, že deti sa učia veľa zbytočných vecí a navyše nesprávnym spôsobom. Väčšina ľudí v živote nevyužije kvadratickú rovnicu, rozdelenie prídavných mien na akostné a vzťahové, že Henry VI. bol popravený a podobne. Pravda, nie je možné odhadnúť, čo bude každé dieťa potrebovať v živote. Možno učiteľ učí budúceho matematika, ktorý bude potrebovať derivovať. Možno učí budúceho historika, ktorý bude potrebovať presný dátum Varšavskej zmluvy. Preto je dôležité, aby školy naučili aspoň základ z každého odvetvia. Tiež aj preto, aby mali žiaci všeobecný prehľad a mohli sami zistiť, čo ich baví a čo nie. Ale aj napriek tomuto nájdeme v osnovách nesmierne veľa vecí, ktorých by sme sa mohli zbaviť na úkor užitočnejších vecí, ktoré by boli užitočné pre všetkých.
V školách nás učia, ako pracovať pre niekoho, ale neučia nás, ako byť ten, pre koho pracujú ostatní. Neučia nás, ako sa postarať o deti. Opakujem – NEUČIA NÁS, AKO SA POSTARAŤ O DETI. Potom veľké deti vychovávajú malé deti. Po škole vieme zarobiť peniaze, ale nevieme, ako s nimi narábať. Neučia nás, ako byť dobrým človekom. Neučia nás, ako pomôcť kamarátovi v núdzi, ako riešiť problémy v medziľudských vzťahoch. Neučia nás, ako si vypýtať väčší plat ani ako si založiť a rozvinúť firmu. Učia nás byť poslušnými. Samozrejme, je dobré, aby sme vedeli byť poslušní, lebo keď nie sme, ľudia nevedia, čo s nami spraviť, ale ak nepodporujú našu individualitu, vyrastú z nás iba roboti, odkázaní na ostatných. Niektoré mravné veci sa učia na náboženstve alebo etike, ale z mojich vlastných skúseností a podľa toho, čo mi hovorili iní ľudia, náboženstvo väčšinou učia fundamentalisti, ktorí v prvom rade chcú, aby sa deti modlili a chodili do kostola, a na etike sa väčšinou iba pozerajú filmy.
Veľmi mi vadí, ako učia „poučky“. Všetky sa treba naučiť naspamäť, pritom toto nie je správny spôsob, ako sa niečo naučiť. Naspamäť sa učí poézia. Nedávno mi sestra spomínala, ako ich dejepis začala učiť nová učiteľka a keď im známky klesli o stupeň, povedala im, že nechápe, prečo majú zlé známky z dejepisu, veď to nie je ako matematika alebo fyzika, že to treba aj chápať, dejepis sa stačí len naučiť naspamäť. Naozaj chceme, aby sa budúce generácie učili ako papagáj opakovať to, čo sa im povie? Alebo chceme, aby vedeli používať svoj mozog kreatívnejšie? Iba ak ich chceme mať pod kontrolou, tak chceme, aby boli poslušní a nevedeli premýšľať za seba. Za prejavenie individuality sú v škole potrestaní, ale za poslúchanie autorít odmenení. Máloktorý učiteľ si dá tú prácu, aby vyšiel z osnovy a naučil deti niečo užitočné. Môžeme sa im vôbec za to čudovať? Veď ich plat je smiešny. Človek podáva úžasné výkony na základnej, strednej škole, potom vyštuduje päť rokov na vysokej, aby mohol zarobiť to, čo jeho spolužiak zo základnej, ktorý si ani maturitu nespravil. Čo je dosť smutné, keďže učitelia sú zodpovední za to, ako vzdelané a pripravené do života budú budúce generácie.
Už päť rokov doučujem matematiku a je naozaj smutné sa pozerať na to, ako sú deti vzdelávané, ak sa to vôbec dá vzdelávaním nazvať. Výborný príklad je porovnať slovenských študentov s tými českými. Tu nám hovoria, že slovenské školy sú na rovnakej úrovni ako tie české. Tieto štatistiky pravdepodobne vytvárajú podľa výsledkov žiakov, lenže tam je jeden zásadný problém – všade sú žiaci hodnotení inak! Napríklad keď deviataci píšu T9 Monitor, na konci testu majú k dispozícii všetky vzorce, ktoré môžu potrebovať. Môžu dokonca aj kalkulačku používať. Niektoré príklady pritom v T9 stačí hodiť do kalkulačky. V Česku nepíšu Monitor, ale CERMAT testy. Tam žiaci nemajú k dispozícii vzorce a nemôžu ani kalkulačky používať. Tu spravia testy jednoduchšie, žiakom ešte dopomôžu, a potom sa chvália, že slovenskí žiaci sú rovnako dobrí ako tí českí. V skutočnosti to má výsledok taký, že slovenskí deviataci častokrát nevedia, ako sa delí, lebo sú zvyknutí delenie počítať na kalkulačke.
Keď učím matiku a stretnem sa so žiakom s nejakým vzorcom, pokúšam sa mu vysvetliť, ako ten vzorec vznikol a ako si ho môže kedykoľvek vymyslieť, čiže si ho nemusí ani pamätať. V školách to ale učia tak, aby sa žiak vzorec naučil naspamäť a hotovo. Žiaci sú takmer vždy udivení z toho, keď im ukážem, aké jednoduché to ale môže byť.
Keď som bol štvrták a rozdávali sme si s kamarátmi medzi sebou oznamká, na jednom z nich bol citát od ich učiteľa, ktorý si dodnes pamätám: Tak, za ten plat by to na dnes už stačilo.
Ďalšia vec – žiaci takmer nikdy nevedia, prečo sa učia to, čo sa učia. „Načo mi to bude?“ Za takúto „sprostú“ otázku sú častokrát potrestaní, aj keď by žiaci mali mať plné právo vedieť, prečo by sa mali niečo učiť. Ak mi to nie je k ničomu, prečo by som mal nad tým tráviť čas?
Už dávno som rozmýšľal nad tým, prečo sa v školách učí matematika. Neuspokojil som sa s odpoveďou, že matematika je zbytočná preto, lebo mám vo vrecku kalkulačku. Dôvod na to je jednoduchý – ťažko si vyrátam na kalkulačke niečo, čo ani neviem, ako sa počíta. Treba mať nejaké základy, aby som tú kalkulačku vôbec mohol použiť. To ale stále nie je uspokojivá odpoveď.
Vyššie som spomínal, že skoro nikto nebude v bežnom živote využívať kvadratické rovnice. Prečo sa potom skoro na každej strednej škole učí matematika štyri hodiny týždenne? Na začiatok poviem, že výrok “ja nie som na matiku, ja sa ju nedokážem naučiť” nie je pravdivý. Každý sa ju dokáže naučiť, akurát niekto sa ju bude učiť rýchlejšie a niekto pomalšie.
Náš mozog sa delí na dve hemisféry – ľavú a pravú. Ľavá sa orientuje prevažne na analyzovanie, logiku, detaily, plánovanie, reč atď., pričom pravá na intuíciu, orientáciu v priestore, predstavivosť, emócie, umenie atď. Pri matematike veľmi silno stimulujeme práve tú ľavú hemisféru, čím ju aj trénujeme. Matematika je veľmi efektívny spôsob, ako si zlepšiť ľavú časť mozgu. Síce v bežnom živote nevyužijete D=b^2-4ac, ale vzory myslenia, ktoré sa pri tom naučíte, budete využívať celý svoj život.
Prečo sa kladie taký dôraz na slovenský jazyk? Môžete si povedať, že po slovensky predsa vieme a nie je teda dôvod, aby sme sa učili slovenčinu ešte aj na strednej škole. Keď sme sa na toto pýtali niektorých učiteľov na základnej, odpovedali nám, že by nás ľudia mali za blbých, keby napíšeme „mYlujem ťa“ s tvrdým Y. Z časti to je pravda, lebo keby mám v tomto článku obrovské množstvo gramatických chýb, mali by ste v ňom taký chaos, že by ste sa potiaľto asi ani nedostali. Gramatika ale nie je všetko, aj keď v školách sa to tak často prezentuje.
Začnem dôvodom, prečo sa učiť literatúru. Už odkedy sme ako ľudia dokázali nad niečím premýšľať, sme si navzájom predávali informácie. Predávali sme si ich tak, že sme si rozprávali príbehy alebo kreslili na steny jaskýň. Na steny jaskýň väčšinou ľudia kreslili to, čo robili, takže istým spôsobom tým tiež hovorili príbehy.
Predstavme si situáciu, že všetci teraz žijeme v roku 50 000 pred naším letopočtom a náš cieľ je uloviť mamuta. Ako by sme na to išli? Všetci, čo už s lovením mamutov máme skúsenosti, by sme začali hovoriť, ako sme mamuta lovili v minulosti. Niektorým sa to podarilo, iným nie. Rýchlo by sme si začali všímať vzory v týchto príbehoch – niektoré by nám pomohli mamuta uloviť a iné by nám naopak lov kazili. Tieto vzory by sme si zaradili do kategórií „toto robiť“ a „toto nerobiť“. Keď by sme takýchto vzorov nazbierali dostatočne veľa, vedeli by sme z nich zostrojiť príbeh, ktorý by pripomínal ideálny lov mamuta. Pre istotu by sme spravili aj opačný príbeh, ktorý by pripomínal katastrofálny lov mamuta. Potom by sme hovorili tieto ideálne príbehy ostatným a počas nasledujúcich desaťročí by sme ich podľa potreby upravovali. Z nich by si ostatní brali príklad, čo by im pomohlo pri love. Vyextrahovali sme z viacerých príbehov to, čo robí úspešný lov úspešným lovom. Na začiatku by sme nedokázali pomenovať pravidlá lovu a vysvetliť, prečo sú také, aké sú. Vedeli by sme iba, že niečo funguje a niečo nie. To dokážeme povedať v príbehu.
Počas celej našej ľudskej histórie sme sa všetci zaoberali rôznymi existenčnými problémami. Ako žiť? Čo mám robiť? Ako sa vysporiadať s katastrofami v živote? Toto sú existenčné otázky a pýta sa ich každý, aj keď možno nie vedome. Nudím sa, čo by som mal ísť robiť? je dobrý príklad. Presne tieto otázky sa pokúšali zodpovedať ľudia pred nami pomocou príbehov. V tých príbehoch síce nie je definitívna odpoveď, ako žiť (a či niečo také ako definitívna odpoveď na našu existenciu vôbec existuje, je tiež zaujímavá otázka), ale je to to najlepšie, čo k dispozícii máme. Literatúra sa teda učí preto, aby sme sa z príbehov od veľkých autorov naučili, ako existovať a čo to vlastne znamená byť človek.
Aký je rozdiel medzi písaním, rozprávaním a myslením? Okrem toho, že jedno sa ocitne na papieri alebo v počítači, druhé môžeme počuť a tretie je len v našej hlave, nie je medzi písaním, rozprávaním a myslením žiadny rozdiel. Píšeme a hovoríme to, čo si myslíme (to, čo máme na mysli). Ak teda čítame knihu, čítame myšlienky toho autora. Sledujeme jeho myšlienkove pochody a učíme sa pri tom myslieť. Rovnako ako sa učíte variť tak, že sledujete vašu mamu, ako varí, učíte sa myslieť tak, že sledujete iných ľudí, ako myslia. Ak ste ale niekedy varili, mohli ste si všimnúť, že v praxi je to značne iné ako keď ste len niekoho sledovali variť. To ma privádza k dôvodu, prečo je dôležitá gramatika.
Prax robí majstra, hovorí sa. Keď sa chcete naučiť dobre variť, budete musieť veľa variť. Keď sa chcete naučiť bicyklovať, budete musieť veľa bicyklovať. Rovnako keď sa chcete naučiť premýšľať, budete musieť veľa premýšľať. Premýšľame ale nielen preto, aby sme riešili svoje osobné problémy alebo nedokázali v noci zaspať, ale aj preto, aby sme tieto myšlienky mohli dávať do popredia a používali ich na prerazenie vo svete. Ak niečo od niekoho chcete, musíte ho presvedčiť, aby vám s tým pomohol alebo vám to vôbec dovolil. Na to potrebujete predložiť vhodný argument. V hlave si ho možno dokážete vymyslieť, ale povedať ho nahlas je o dosť náročnejšie. Ak ste sa niekedy pokúšali niečo napísať, dobre viete, o čom hovorím. V hlave milión myšlienok, ale akonáhle ich chcete dať na papier – prázdnota. Alebo ak ste sa niekedy s niekým hádali, počas hádky ste dostali výpadok a zostali ticho, ale večer v sprche vám napadli desiatky nepriestrelných argumentov – rovnaký prípad. Keď teda chcete vedieť lepšie rozmýšľať, musíte to praktizovať, a najlepší spôsob je písať. V školách sa preto píšu slohy.
Nie som spokojný s tým, ako sa píšu, lebo žiaci väčšinou píšu o tom, čo im učiteľ povie. Ak mám ale písať o niečom, čo ma ani nezaujíma, len preto, lebo mi to učiteľ nakázal, odvediem dobrú prácu? Nie. Spravím to len aby to bolo a mal som od toho pokoj. Keď ale píšem o niečom, čo ma zaujíma, reálne sa posnažím, aby to bolo čo najlepšie, lebo je to moje. Preto na tomto blogu píšem o veciach, ktoré ma zaujímajú, pretože prečo by som mal, preboha, dobrovoľne písať o niečom, čo ma nezaujíma?
Do školy sa vstáva príliš skoro, hlavne na základných školách. Pravda, tí, čo dochádzali alebo dochádzajú na strednú, pravdepodobne vstávajú do školy skôr ako tí, čo chodia na základnú, ale mladší žiaci potrebujú toho spánku viac, aby sa mohli vhodne vyvinúť. A odpoveď „majú ísť skôr spať“ nie je vhodná, pretože od 10-ročných detí, ktoré sú plné energie a potrebujú aspoň 9 hodín spánku denne, nemôžete očakávať, že budú chodiť spávať o desiatej večer.
Na školách sa neučí takmer nič o zdraví. O fyzickom zdraví sa trochu učí na biológii, ale aj to iba veľmi okrajovo. Viac času sa trávi na základnej škole učením o rodu Arpádovcov ako o zdraví. Ruku na srdce, kto z vás si zo školy pamätá, kto boli Arpádovci a kedy žili? A ak si to niekto z vás pamätá, využili ste to niekedy niekde? O mentálnom zdraví, ktoré je mimochodom rovnako dôležité ako to fyzické, sa neučí vôbec! Nečudujme sa potom, že mladí ľudia majú XY mentálnych porúch (viem, že z veľkej časti za to môžu sociálne siete, ale poznať aspoň základy mentálnej hygieny by mal ovládať každý).
Hodiny trvajú príliš dlho. 12-ročné dieťa dokáže udržať svoju pozornosť niekde medzi 25 – 35 minút. Osemročné 15 – 25 minút. No od každého sa očakáva, že dokáže dávať pozor 45 minút. Keď do toho zahrnieme aj to, že naozaj veľa učiteľov vysvetľuje učivo tak, aby bolo vysvetlené a mali už pokoj, nemôžeme sa čudovať, že žiaci nedávajú pozor na hodinách. Po prvé to ešte nedokážu po takú dlhú dobu a po druhé tie hodiny sú nudné. Sledovať muchu lietať v triede je zaujímavejšie ako dávať pozor na hodine. Učitelia takýchto žiakov ale označujú ako nepozorných a keďže rodičia nemajú radi, aby ich dieťa bolo nepozorné, zoberú ho k doktorovi, ktorý nepozornosť nesprávne vyhodnotí ako ADHD. Dieťa nemá nutne ADHD, ak nedáva pozor na hodine. Možno ho to učivo iba nebaví a učiteľ ho nudne vysvetľuje. (Len tak mimochodom, ADHD sa „lieči“ liekmi ako Ritalin a Adderal, ktoré sú účinkami takmer identické s pervitínom.) Veľmi by pomohlo, keby sa 45-minútová hodina rozdelila na dva 20-minútové bloky, medzi ktorými by bola 5-minútová prestávka. 20 minút sa žiaci dokážu sústrediť (pokiaľ nie je hodina veľmi nudná) a behom piatich minút prestávky sú schopní pozornosť nabrať naspäť. Na prvom stupni by sa z tohto dôvodu mohli hodiny skrátiť aspoň na 35 minút (15+5+15).
Zdvihnúť učiteľom platy by vyriešilo veľkú časť týchto problémov. Vychovávajú predsa budúce generácie! Ak by mali vyšší plat, o učiteľstvo by bol značne väčší záujem a školy by si mohli vyberať z tých najlepších, nie len zobrať toho, kto sa prihlási o pozíciu. Učiteľov by to motivovalo, aby sa snažili podať lepší výkon, lebo ak nie, na ich miesto sa hlási ďalších x ľudí, ktorí ich radi nahradia.
Osnovy takisto potrebujú reformu. Rodinná výchova, psychológia a financie sú tri predmety, ktoré by mali byť zaradené do osnov pre všetkých žiakov (finančná gramotnosť sa učí, ale iba jeden rok, a to tiež len veľmi okrajovo – ľudia sa musia naučiť nielen rozdelenia rôznych inštitúcií, firiem, typov daní a podobne, ale aj to, ako sa s peniazmi narába). Na rodinnej výchove by sa dievčatá naučili, ako byť dobrou matkou a chlapci, ako byť dobrými otcami (aj súrodencami, synmi, dcérami…). Na psychológii by ich primárne naučili, ako riešiť prekážky, ktoré im život pripraví, ako sa vyvíjať ako jednotlivec a ako sa správať a zaobchádzať s ľuďmi (posledné by sa dalo riešiť aj na etickej výchove).
Na slovenskom jazyku by malo byť povinné čítanie naozaj povinné, lebo takto veľa ľudí vyjde zo základnej školy bez toho, aby niekedy v živote prečítali knihu. Žiaci by si mali prejsť cez horory 20. storočia – horory v nacistickom Nemecku, ZSSR a v Ázii. Teraz žiaci síce vedia, že nacizmus je zlý (o komunizme to až tak nevedia, pretože niektorí učitelia sú stále zarytí socialisti), ale nevedia, ako sa to celé uskutočnilo. A to je dôležité, lebo iba ak viem, ako a prečo nacizmus vznikol, sa mu môžem v budúcnosti vyhnúť a posunúť chod histórie ďalej od katastrofy.
Žiaci by mali písať viac ako jeden sloh za polrok. Tieto slohy by nemali byť o témach, ktoré ich nezaujímajú, ako napríklad príhovor alebo pozvánka. Samozrejme, žiak musí mať aspoň okrajovo prehľad aj o veciach, ktoré ho nezaujímajú, ale primárne by mala škola zabezpečiť, aby sa naučil rozmýšľať nad ťažkými a dôležitými témami (ideálne takými, ktoré sám žiak považuje za dôležité). Týmto sa zabezpečí rozvoj kritického myslenia, vyjadrovania a individuality u ľudí, na ktorých bude postavená naša spoločnosť o niekoľko rokov.
Miesto toho, aby žiakov známkovali podľa toho, do akej miery sa dokázali naučiť naspamäť to, čo mali napísané v učebnici, by mali žiakov hodnotiť podľa toho, ako pochopili učivo a akým spôsobom vyriešili nejaký problém. Ktorý žiak je „lepší“? Ten, ktorý perfektne odrecitoval niekoľko strán z učebnice alebo ten, ktorý použil svoj vlastný rozum na to, aby vlastnými slovami prerozprával učivo tak, ako mu on sám rozumie (aj keď možno s drobnými chybami). Určite ten druhý, ale v našom školstve by bol lepšou známkou ohodnotený ten prvý, pričom ten druhý by bol demotivovaný horšou známkou. Správny spôsob by bol vyžadovať od študentov, aby učivá prerozprávali svojimi slovami a učiteľ by im mal niekedy aj dopomôcť k tomu, aby sa vedeli presnejšie vyjadriť. Ak v odpovedi žiaka budú nejaké chyby, nemal by dostať zlú známku, ak použil dobrú metódu. Naopak by mal dostať príležitosť sa opraviť, aby sa naučil, že v živote spraví veľa chýb a víťaz bude iba vtedy, keď sa naučí vo svojich neúspechoch nájsť ponaučenie a ďalší raz také chyby nespraviť.
Elon Musk sa vyjadroval ku školstvu tak, že školy by sa mali robiť tak, aby sa čo najviac podobali na počítačové hry. Deti nemusíte nútiť k tomu, aby hrali hry, to budú robiť aj samé od seba. Naopak k učeniu ich treba častokrát tlačiť. Ak je učenie ale pre nich zábavné, budú sa tešiť do školy.
To mi pripomína ďalší vážny problém, a to ten, že učitelia nevedia upútať pozornosť žiakov. Dnes je to náročnejšie ako kedysi, pretože kvôli telefónom nedokážeme tak dlho udržať pozornosť. Ste školák, sedíte v lavici a počúvate učiteľku, ako vám vysvetľuje učivo, ktoré vysvetľovala už 20-krát predtým, učivo, ktoré nebaví vás ani ju a navyše ani neviete, prečo sa to učíte. Všetko je vtedy zaujímavejšie ako tá hodina. Takto to dopadá, keď je o učiteľstvo nízky záujem a jeden učiteľ učí ten istý predmet 20 rokov nie preto, lebo by v ňom vynikal, ale preto, že nikto iný jeho pozíciu nechce.
Rozumiem, že učiť nie je jednoduché. Nemám skúsenosti s učením viacerých ľudí naraz, a teda si neviem ani predstaviť, aké by bolo učiť 30 žiakov naraz, ale určite by to bolo ťažšie ako učiť samostatne jedného žiaka. Deti sú dnes o dosť viac drzé ako kedysi a učitelia ich už nemôžu ani prefackať ako kedysi (nezastávam si učiteľov, ktorí bijú žiakov, ale niektoré decká by si facku späť do reality naozaj zaslúžili).
Tu musia učitelia pochopiť, že aby mohli niekoho niečo naučiť, najprv si k tej osobe musia vytvoriť pozitívny vzťah. Ak si nechajú skákať po hlave, deti pre nich nebudú mať rešpekt. Ak budú na ne príliš prísni a budú sa im vyhrážať, tento vzťah opäť nebude pozitívny a rešpekt si tiež nevybudujú. Rešpekt sa nebuduje na strachu. Ďalej si musia uvedomiť, že všetko sa učí ľahšie vtedy, ak to toho človeka aj baví. Na čítaní prezentácii z tabule alebo poučiek z učebnice nie je nič zaujímavé. Ukážte im príklady zo života a kde sa dajú tieto vedomosti skutočne využiť.
Posledný odsek venujem učiteľom, žiakom a rodičom týchto žiakov. Buďte všetci viac open-minded. Učitelia preto, aby viac pochopili potreby žiakov a boli ochotnejší vyjsť mimo osnov, ktoré sú teraz v dosť zlom stave. Žiaci preto, aby si uvedomili, že byť vzdelaný je jedna z najlepších vecí, ktoré môžu byť a že učitelia sa im väčšinou snažia s tým pomôcť (či im to aj ide, je už druhá vec). A rodičia preto, aby si uvedomili, že ich dieťa nie je vždy taký anjelik ako si myslia a nie je ani také neomylné, ako si myslia. Myslím, že počas Covidu si rodičia dostatočne uvedomili, aké ťažké je učiť, keď mali tráviť so svojimi vlastnými deťmi viac času a vyžadovalo sa od nich, aby ich doučili niektoré učivá, ktoré im počas dištančnej výuky neboli dostatočne vysvetlené. Učitelia toto robia každý deň a tých detí majú na starosť desiatky naraz.