Pred 140 rokmi napísal F. Nietzsche v knihe The Gay Science, že Boh je mŕtvy. Je to jeden z tých najznámejších citátov nielen od Nietzscheho, ale celkovo. Ďalší viac známy citát od Nietzscheho môže byť asi už len „čo ťa nezabije, to ťa posilní“. Citáty sú ale veľmi zvláštna vec. Kedysi som si myslel, keď nám v škole spomínali Shakespearovo „byť či nebyť“, že citáty vznikajú tak spontánne: Shakespeare niekde bez kontextu povedal toto „byť či nebyť“ a ľudia sa z toho išli zblázniť. Čo je na tom? Však to by som aj ja vedel povedať nejakú podobnú vec. Lenže takmer vždy je to tak, že autor citátu napísal celú knihu, kde je viac ako 50 000 slov, a niekto odtiaľ vytiahol iba jednu vetu, ktorá sa mu páčila. Na tom nie je samo o sebe nič zlé, pokiaľ tá veta nie je vytrhnutá z kontextu tak ako Nietzscheho Boh je mŕtvy.
Takto to totiž znie, akoby oslavoval, že Boh je mŕtvy. „My sme už moderní ľudia a preniesli sme sa cez taký nezmysel ako Boh. Veríme vede a v našom modernom svete nie je miesto pre niečo tak nelogické ako viera v Boha.“ Lenže Nietzsche to tak nemyslel – práve naopak!
Desiatky miliónov rokov sme počas našej evolúcie existovali v skupine. Sme predsa sociálne zvieratá. Tieto skupiny boli veľké maximálne okolo 150 ľudí, pretože naša biológia nám umožňuje sa poznať bližšie navzájom iba s toľkýmito ľuďmi. Keď je skupina takáto relatívne malá, nie je veľmi náročné udržiavať v skupine poriadok, nakoľko sa všetci navzájom poznajú, a teda majú aj rovnaké ciele a riadia sa rovnakými pravidlami. Lenže to nestačilo. Aby sme mohli robiť veľké projekty a žiť spolu s viac ako 150 ľuďmi, bolo potrebné vytvoriť niečo, čo nás bude spájať aj napriek tomu, že sa nemusíme poznať. To niečo bol mýtus. Keď všetci verili v nejaký mýtus (väčšinou vo forme Boha), spájala ich viera v tú istú vec. Boh je v tomto kontexte stelesnenie všetkých morálnych zákonov a pravidiel, ktorými sa ľudia v danej skupine riadia. Tým pádom ak verím v rovnakého boha ako niekto na druhej strane sveta, môžeme predpokladať, že sa riadime tými istými pravidlami, a teda vieme, čo od toho druhého môžeme očakávať. Napríklad obaja budeme veriť, že klamať, zabíjať a kradnúť je nesprávne, takže sa môžeme spolu rozprávať, obchodovať, spolupracovať bez toho, aby sme boli prehnane úzkostliví z tej druhej osoby.
Ak má byť niečo nad nami – niečo, čo má byť stelesnením všetkých morálnych pravidiel a zákonov, všetkého, čo veríme, že je správne, celého pohľadu na život – malo by to byť niečo, čo prevyšuje nás všetkých, čiže Boh. Je úplne jedno, či človek verí, že táto postava „Boh“ skutočne existuje v materiálnom svete, alebo existuje iba v našej mysli. Jednoducho na myšlienke Boha sú položené všetky morálne pravidlá a zákony, ktoré nám umožňujú spolu existovať v harmónii (v rámci možností).
Čo sa stane, ak Boha z tejto rovnice úplne odstránime (zabijeme ho)? Všetko to, čo na myšlienke Boha stojí, spadne. Je v našej biológii, aby sme verili v niečo, čo nás prevyšuje – či už je to vesmír, náboženstvo, filozofia… – pretože ak nič také nemáme, upadáme do nihilizmu. Aj tí najviac radikálni ateisti, ktorí tvrdia, že v nič také neveria, idú do kina pozerať Marvel superhrdinov a následne „bojovať“ za sociálnu spravodlivosť. Môžu sa tváriť, akoby neverili v nič, čo je nad nimi, ale určite sa podľa toho nesprávajú.
Náboženstvo je niečo, čo ľuďom dáva istotu a zmysel do života. Môžete si povedať, že takáto forma utešovania sa je zbytočná, pretože to aj tak nie je reálne. A v poriadku, možno naozaj nie je (čo vlastne je „reálne“?). To ale nič nemení na tom, že človek to jednoducho vyžaduje a bude sa snažiť niečo také nadobudnúť. Zoberiete človeku jedného boha, nahradí ho ďalším. Zoberiete mu aj toho, nájde si niečo iné.
V období, keď Nietzsche napísal The Gay Science, sa v Európe, ale hlavne v Rusku, veľmi rýchlo šíril ateizmus. Ľudia boli viac a viac racionálni a materialistickí, kvôli čomu prestávali veriť v niečo, čo ich prevyšuje. Túto prázdnotu potrebovali ale zaplniť, a tak prišiel marxizmus, ktorý mal presne toto spraviť. Náboženstvo nahradili štátom a Boha Leninom. Ako som ale už písal, Boh má byť stelesnením niečoho dokonalého, na čo by sme sa mali všetci obracať. Ak ho ale nahradíme štátom alebo nejakou osobou, už to nebude tak dokonalé ako tá predstava o Bohu. Predstava o Bohu nikdy nebola a nikdy asi ani nebude dokonalá, ale je určite viac dokonalá ako akákoľvek osoba na svete. Takže ak sa bude spoločnosť riadiť takýmto pseudobohom, akurát si ublíži. A všetci vieme, ako to v skutočnosti dopadlo. Podobne v Nemecku ľudia zažívali takúto prázdnotu, tak si ju zaplnili Hitlerom. To tiež vieme, ako dopadlo.
Teraz sa nesnažím povedať niečo definitívne, akoby toto bol jeden jediný dôvod, prečo sa stalo to, čo sa stalo, ale môžete si všimnúť opakujúci sa vzor, kedy krajina, v ktorej prestávajú existovať náboženstvá, má diktátora, ktorý je pre občanov tej krajiny náhradou Boha.
Počul som o sne, v ktorom na cintoríne vstali z mŕtvych najväčší bojovníci a panovníci histórie a hneď sa začali medzi sebou biť. Vtom sa otvorili nebesá, z nich zišiel dole Ježiš a všetci sa zastavili, aby sa mu poklonili. Ak náboženstvo neslúži na nič iné, tak aspoň na to, aby aj ten najviac tyranský kráľ mal niekoho, komu sa bude on klaňať. Pretože ak sa Hitler nemá komu klaňať, Hitler je ten Boh; ak sa Stalin nemá komu klaňať, Stalin je ten Boh; ak sa Kim Jong-un nemá komu klaňať, on je ten Boh… a tak to presne aj bolo (a stále aj je).
Na Vianoce som sa bol v noci prejsť a veľmi ma zaskočilo, že som nikoho nestretol a všade bolo prázdno. Možno to bolo preto, lebo už bolo po polnoci. Aj tak som ale mal dojem, akoby tradície už nič neznamenali. Hneď som si spomenul na Nietzscheho citát.
Kedysi ľudia sedávali za jedným stolom, modlili sa, hovorili pred jedlom, za čo sú vďační… všetko preto, lebo to robili aj ich rodičia – a tí preto, lebo to robili ich rodičia. Všetko to boli tradície udržiavané spoločnou vierou v niečo nad nami. Postupne, ako sú ľudia viac a viac racionálni, prestávajú tieto tradície dodržiavať. „Načo budeme jesť za jedným stolom? Ja hladný ešte nie som, tak nech sa oni najedia, ja sa najem neskôr.“ „Načo sa budem modliť? Veď Boh aj tak neexistuje.“ „Prečo by som mal hovoriť, za čo som vďačný, keď stačí, že na to pomyslím?“
Všetko toto sú racionálne odôvodnenia, prečo nedodržiavať tieto tradície. Môžeme si myslieť, akí boli ľudia pred nami sprostí, lebo robili hentaké veci kvôli nejakej dogme. A pravdepodobne to naozaj robili iba kvôli tej dogme a neriešili, či to má aj nejaký iný význam. Dnes ale vieme, že jesť za jedným stolom je prospešné. Aj modliť sa je prospešné. Nemyslím to teraz z čisto náboženského hľadiska, ale čo vlastne robíte, ak sa modlíte? Hovoríte si, čo chcete, aby sa stalo – definujete svoje ciele a túžby. To je, mimochodom, to isté ako keď niekto manifestuje. A pre úspešný život je dôležité, aby ste mali ciele vhodne definované, pretože inak neviete, na čo mierite – a ako to môžete trafiť, keď ani neviete, na čo mierite? Taktiež ste sa mohli stretnúť s pojmom gratitude journal, kde ľudia píšu, za čo sú vďační, pretože to zlepšuje to, ako sa pozerajú na svet okolo seba.
Všetky tieto „nezmyselné“ a dogmatické návyky, ktoré ľudia robili stáročia a modernému človeku sa zdajú byť presne kvôli tomu zbytočné, sú v skutočnosti veľmi významné návyky pre mentálne zdravie človeka. Ľudia ich ale robia menej, pretože ak sa zbavíme viery v Boha, spoločne s ňou zaniknú aj všetky tradície, ktoré držali našich predkov. Sám Nietzsche to podal takto v Súmrak Modiel: Keď sa človek vzdá kresťanskej viery, vytiahne si spod nôh právo na kresťanskú morálku. Táto morálka nie je v žiadnom prípade samozrejmá… kresťanstvo je systém, celý pohľad na veci vymyslený spoločne ako jeden celok. Zničením jedného hlavného konceptu z neho, viery v Boha, človek zničí celý celok.
Samozrejme, niektoré časti tejto dogmy sú naozaj zbytočné a možno až škodlivé, ale riešením určite nie je sa jej takýmto spôsobom zbaviť. Aj keď máte partnera a nepáči sa vám na ňom niečo, nerozídete sa hneď s ním. Naopak sa snažíte na tom pracovať, aby váš vzťah mohol naďalej rásť.
Nietzscheho citát ale pokračuje: Boh je mŕtvy! Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! Kto nás môže utešiť, nás vrahov všetkých vrahov? […] Nie je pre nás veľkosť tohto skutku priveľká? Nemusíme sa teraz stať bohmi my, aby sme sa ho stali hodní?
Nietzsche si všimol, ako nesmierne dôležitá je v živote človeka nejaká štruktúra, na ktorej stojí. A práve tá, na ktorej stáli doteraz ľudia skoro 2000 rokov, sa rozpadá. Človek bez štruktúry je v živote stratený, pretože nemá nič, čím by sa riadil – čo ho môže doviesť iba k nihilizmu. Preto zvyšok svojho života trávil tým, aby vymyslel spôsob, ako by sa ľudstvo mohlo aj napriek smrti Boha vyhnúť nihilizmu. Niektorí dokonca tvrdia, že bol tak pohltený týmto problémom, až sa z toho zbláznil, kvôli čomu aj zomrel.
Tvrdil, že po smrti Boha, keď ľudia prídu o štruktúru, ktorú im náboženstvo doteraz dávalo, sa z ľudí stanú Poslední Ľudia, o ktorých písal v Tak vravel Zarathustra. Budú to takí ľudia, ktorí bez hlbšieho zmyslu pre život budú iba nasledovať prázdne potešenie (priemerný užívateľ TikToku strávi na TikToku 95 minút denne), alebo si začnú nahrádzať svoju vieru falošnými štruktúrami (nacizmus, komunizmus, sociálna spravodlivosť…). Alternatívne ľudia padnú rovno do nihilizmu, ale o tom som už písal vyššie.
Ako riešenie vytvoril pojem Übermensch, v preklade nadčlovek. To je podľa Nietzscheho najlepšia verzia človeka. Taký človek si vytvára vlastné hodnoty a stáva sa viac a viac sám sebou. Všetko to, čo náboženstvá učili, že je „zlé“ alebo „dobré“, sú iba koncepty, ktorými sa náboženstvá snažili spraviť z človeka niečo, čo vskutku človekom ani nie je. Všetky naše ľudské inštinkty ako sex alebo chamtivosť sú súčasťou nás a nemali by sme ich odmietať ani potláčať, nakoľko sú súčasťou nás. Naopak by sme si ich mali uvedomiť a pracovať s nimi. O tomto procese som písal v článku Jungov Tieň vysvetlený na epizóde Ricka a Mortyho a Jungov Self: Čo som?.